Františkánska farnosť sv. Jakuba v dedine Medžugorie, štát Bosna a Hercegovina, sa stala v Herzegovine i vo svete známou prostredníctvom šiestich mladých ľudí, ktorí tvrdili, že videli Pannu Máriu. Pod jedeným z okolitých kopcov, nazývaný Crnica, na ktorý sa napája ďalší kopec zvamý Podbrdo („pod kopcom“) sa nachádza dedina Bijakovici. Podbrdo je miestom, na ktorom sa podľa výpovedí začali zjavenia 24. júna 1981. Ďalší kopec,nachádzajúci sa na druhej strane Crnice niesol do roku 1933 názov Sipovac, kedy na jeho vrchole postavili miestni farníci veľký kríž - na počesť a pamiatku 1900-tých rokov od smrti nášho Pána. Pri tejto príležitosti bol názov kopca premenovaný na „Križevac“ (krížový vrch). Odvtedy sa každoročne na tomto mieste zhromažďujú ľudia z farnosti a jej okolia v prvú nedeľu po sviatku Narodenia Panny Márie, na sviatok Povýšenia Kríža. Kresťanská viera sa na tomto území zachovala vďaka Františkánom, ktorí sem prišli ako misionári v 14. storočí. Svätá stolica ich poverila zodpovednosťou účinkovaním v tejto neľahkej oblasti pod turecko-moslimskou nadvládou v rokoch 1478 – 1878. Bolo to obdobie ťažkých skúšok a veľkého utrpenia. Náročná práca v tejto malej vyprahnutej zemi – vo viniciach a tabakových poliach – neustály boj v dobrých i zlých časoch – naučila obyvateľov dediny vytrvalosti v ich konaní a dosahovaní cieľov. Nikdy ich neopustil bezprostredný optimizmus, dokonca ani pesimizmu sa nepodarilo narušiť ich túžbu po živote. Vychádzajúc z tejto pestrej a pomerne neznámej histórie sa Medžugorie stalo destináciou pre stovky tisícov pútnikov z celého sveta.
Ivanka, prvá z detí, ktoré videli Panny Máriu, na interview s Fr. Svetozárom vo februári 1983 hovorí o mimoriadnych udalostiach, ktoré sa odohrali 24. júna 1981, na sviatok Jána Krstiteľa: „Boli sme s Mirjanou u mňa doma a vybrali sme sa na prechádzku. Keď sme sa vracali domov, z nejakého dôvodu som sa pozrela na kopec a uvidela žiarivú postavu. Povedala som: ´Mirjana, pozri, Panna Mária!´ Mirjana kývla rukou a povedala: ´Ale choď, myslíš si, že by sa Panna Mária zjavila nám?!´ A pokračovali sme v ceste domov. Prišli sme k Milkinmu domu (mladšia sestra vizionárky Marija Pavlovic-Lunetti), ktorá povedala: ´Poďme zahnať ovce domov.´ Vybrali sme sa k nim (bolo to blízko miesta, kde sa dnes nachádza komunita Cenacollo) a po ceste sme sa rozprávali. Keď sme tam prišli, uvidela som Pannu Máriu držiacu v náručí dieťa Ježiša. Vtom ju uvideli aj Mirjana s Milkou.“ V interview s fr. Tomislavom Vlasicom 15. marca 1982 si Vicka spomína na to, čo sa vtedy udialo: „Vybrala som sa hľadať Ivanku a Mirjanu, pretože každé leto sme boli stále spolu. Keď som sa prišla na cestu, kde boli, videla som, ako na mňa kývajú a volajú, aby som k nim prišla. Mala som obuté papuče. Keď som k nim prišla, Mirjana povedala: ´Pozri tam hore – Panna Mária!´ Povedala som, ´Čo tým myslíš, Panna Mária?´ Hore som sa vôbec nepozrela, ani na krátku chvíľu. Vyzula som si topánky a bosá sa rozbehla po vozovke smerom k Cilici. Na svojej ceste späť som stretla Ivana Dragicevic a Ivana Ivankovic. Oberali jablká a opýtali sa ma, či si nedám. Povedala som, ´Nie´ a potom, ´Ivan (Dragicevic), Panna Mária - povedali, že sa im tam zjavila Panna Mária. Poď sa tam so mnou pozrieť, lebo ja mám strach.´ Ivan povedal, ´Samozrejme, že pôjdem, ale prečo sa bojíš?´ Pomyslela som si, ´ On nemá strach.´ Ale keď sme tam prišli a ja som sa obrátila k Ivanovi, aby som sa ho opýtala, ´Vidíš niečo?´, už tam nebol. Videla som, ako uteká preč. Potom som sa opýtala Ivana Ivankovic, ´Vidíš niečo?´ On povedala, ´Vidím niečo úplne biele, točí sa to.´ Milka bola vtedy s nami, a ja som sa jej opýtala, či tiež niečo videla. Povedala, ´Videla som Pannu Máriu´. Povedala som si, ´Ak oni neutekajú, ani ja neutečiem.´ Bolo niečo po 18:30 hod. Slabo sa rozpršalo a pomaly sa začalo stmievať... Bola som v šoku. Celá som zmeravela a nemohla sa pohnúť. Oni opisovali Pannu Máriu. Hovorili, aké má nádherné šaty, ich farbu a spôsob, ako stojí. Cítila som, ako ma niečo v mojom vnútri silne blokuje. Nedovolilo mi to dokonca pozrieť sa smerom na Podbrdo. Potom som v jedom okamihu pocítila, ako sa v mojom vnútri niečo odblokováva. Z môjho vlastného srdca a duše niečo vyšlo. Ako sa to stalo, zdvihla sa mi hlava a ja som sa mohla pozrieť na Podbrdo. Ako som sa pozrela hore, zreteľne som videla to, čo mi oni traja opisovali. Stáli sme na ceste a Panna Mária bola hore na kopci. Uvidela som niečo veľmi biele. Videla som šaty, tmavé vlasy. Celý čas odkrývala a zakrývala niečo, čo držala v náručí. Nedokázala som vidieť viac, ale vyzeralo to, akoby nám niečo ukazovala. Potom nás zavolala, aby sme k nej pristúpili bližšie - ale kto mal odvahu sa priblížiť? Jeden druhému sme si hovorili, ´Volá nás, ale kto pôjde?´ Domov som sa vybrala ako prvá. Oni tam zostali ešte asi päť – šesť minút. Neskoršie sme išli s malou Milkou k Mariji a povedali jej o tom, že sme videli na kopci Pannu Máriu. Ona sa zasmiala a nebrala to vážne. Niektorí ľudia si nás potom doberali. ´Mali ste si ju chytiť,´ povedal Marijin ujo. ´A pozdravuje vašich rodičov?´ Moja sestra povedala, ´Možno videli lietajúci tanier.´ Toto boli prvé reakcie; no my sme nedbali na to, čo hovoria ľudia. Povedali sme si, ´Nech si hovoria´.”
Na druhý deň išla väčšina vizionárov na pole zbierať tabak. Prácu skončili skôr ako zvyčajne, a tak sa Ivanka, Mirjana, Vicka a Ivan Dragiceic rozhodli ísť ku kopcu. Na interview s Finebarom O’Learyim Vicka takto opisuje udalosti druhého dňa: „V tento deň Milka nemohla ísť s nami, pretože jej mama dala nejakú prácu. Mirjana a Jakov sa nás opýtali: ´Ak je pravdou, že vidíte Pannu Márie, prečo nás nevoláte, aby sme išli s vami? Nemusíme ju vidieť, ale chceli by sme byť pri tom.´ Keď sme prišli na miesto, Panna Mária bola už tam, zdalo sa, akoby na nás čakala. Ustúpila som trochu dozadu k Mariji a Jakovovi. Mirjana a Ivanka už čakali pod Podbrdom. Spoločne sme začali vystupovať na kopec. Kamene ani kríky sme vôbec necítili. Neboli pre nás problém. Zdalo sa, akoby nás Panna Mária viedla za ruku. Mali sme pocit, ako by sme leteli; pri výstupe sme neutŕžili žiaden škrabanec. Bolo to prvýkrát, čo sme boli tak blízko Panny Márie, hneď pri jej nohách.“ V ďalšej správe Fr. Tomislavovi Vicka hovorí: „Mirjana sa sťažovala Panne Márii: ´Naša milá Pani, nik nám nebude veriť, keď sa vrátime domov. Povedia, že sme sa zbláznili.´ Panna Mária sa iba usmiala.“ Tento druhý deň priniesol dva dôležité fakty: 1) v tento deň sa vytvorila stála skupina vizionárov, a 2) Panna Mária neskoršie určila tento deň, 25. jún 1981, ako výročný deň zjavení.
Správa o zjavenia sa rýchlo rozšírila i do vzdialenejšieho okolia a už na tretí deň sa na kopci zhromaždilo niekoľko tisíc ľudí. Boli to ľudia z mnohých okolitých dedín – Miletina, Citluk, Ljubuski, ale aj zo vzdialenejších častí. Vicka uvádza: „Na tretí deň sme opäť išli na Podbrdo. Stará mama mi povedala, aby som so sebou vzala posvätenú vodu a urobila znak kríža. Keď sa zjavila Panna Mária, vzala som svätenú vodu a kropiac ju, povedala: ´Ak si Panna Mária, zostaň s nami a ak nie si, odíď.´ Panna Mária sa zasmiala. Videla som, ako kvapky svätenej vody miznú vo vzduchu. Bolo to pre nás veľmi jasný znak, že je to naozaj Panna Mária.“ Jakov, na interview s Fra Jozom, 28. júna 1981, hovorí: „Opýtali sme sa, ´Milá Panna Mária, prečo k nám prichádzaš?´ Ona odpovedala: ´Prichádzam, lebo je tu veľa veriacich ľudí!´ Potom povedala, že majú žiť všetci v pokoji a majú sa zmieriť (vyspovedať sa).“ Toto zjavenie trvalo 30 minút. Hneď po jeho ukončení začali deti spolu s ľuďmi zostupovať z kopca. Marija išla dole s nejakou ženou, keď sa jej znovu zjavila Panna Mária a Marija padla na kolená. Neskôr Marija povedala, že videla prázdny kríž bez tela vo farbách dúhy, pred ním stála Panna Mária a so slzami v očiach povedala: „Pokoj, pokoj, jedine pokoj. Zmierte sa. Pokoj musí zavládnuť medzi Bohom a človekom a medzi ľuďmi navzájom.“ Jej záverečné slová boli: „Choďte v Božom pokoji.“
Na štvrtý deň zjavení, v nedeľu 27. júna, sa miestny štátny orgán v Ćitluku začal zaujímať o udalosti odohrávajúce sa vo farnosti Medžugorie a šesť detí predvolal na výsluch. Počas vypočúvania na policajnej stanici boli deti neoblomné vo svojom tvrdení, že videli Pannu Máriu. Z tohto miesta ich poslali na lekárske vyšetrenie k Dr. Ante Vejevicovi. Po tom sa deti vrátili na kopec, kde sa už s približujúcim časom zjavenia zhromaždil zástup ľudí. Marija, ktorá nebola s ostatnými, uvidela zvláštne svetlo a rozbehla sa za ním na kopec. Keď Marija vyšla približne o 20 metrov vyššie, ako bolo miesto, na ktorom sa zjavila Panna Mária v druhý deň, uvidela pred sebou stáť Panna Máriu, ktorá potom zmizla; počas tohto zjavenia Panna Márie nepovedala nič. Keď k nej prišli ostatní vizionári, začali sa spoločne modliť - Otče nás, Zdravas´ Mária a Verím v Boha – potom spievali. Všetci ľudia na kopci sa pridali k modlitbe i spevu. Deti vo svojom vnútri silne prežívali, že sa Panna Mária vráti, a tak sa i stalo. Keď zbadali, ako zástup šliape po dlhom závoji Panny Márie, upozornili ľudí, aby sa upokojili, no zhromaždení dav bol nekontrolovateľný. Panna Mária znova zmizla. Niektorí z prítomných sa trochu upokojili, no keď sa Panna Mária znova zjavila, jeden chlapec jej stúpil na závoj a ona opäť zmizla. Keď sa znova zjavila, ľudia stojaci okolo vizionárov sa správali disciplinovanejšie a zjavenie trvalo dlhšie. Deti sa opýtali Panny Márie niekoľko otázok. Fra Jozo chcel vedieť, čo chce Panna Márie niečo odkázať kňazom. Panna Mária povedala: „Nech majú pevnú vieru a nech si ju strážia!“ Vicka požiadala Pannu Máriu, aby potvrdila svoju prítomnosť medzi nimi. Panna Mária povedala: „Nech tí, čo ma nevidia, veria, akoby ma videli.“ Mirjana bola veľmi ustarostená obvineniami skeptikov, ktorí zjavenia posudzovali za halucinácie drogovo závislých ľudí alebo epileptikov – a zvlášť ju. Keď vyjadrila túto svoju starosť, Panna Mária jej povedala: „Medzi ľuďmi je stále nespravodlivosť. Nestaraj sa o to, čo hovoria ľudia.“ Tieto slová veľmi potešili nie len Mirjanu, ale i ostatné deti. Keď sa Ivanka opýtala Panny Márie na jej meno, ona odpovedala: „Som požehnaná Panna Mária.“ Panna Mária povedala deťom: „Ste moji anjeli, moji drahí anjeli,“ a potom prisľúbila, že príde aj na ďalší deň. Fra Zrinko Cuvalo, pomocný kňaz vo farnosti a fra Viktro Koris sprevádzali deti na kopec, i keď nemohli byť kvôli tlačiacemu sa davu a rýchlosti, akou deti kráčali na kopec bezprostredne pri nich. Bolo to prvý deň, kedy sa kňaz zúčastnil s deťmi na mieste zjavení. Darinka Glamuzina, lekárka zo zdravotníckej pohotovosti z Ćitluku, hlásiaca sa za ateistku, bola poslaná na miesto zjavení, aby celú záležitosť prešetrila. Svedectvo tých, ktorí ju videli po tom, ako zišla po zjavení dole z kopca bolo, že vyzerala hrozne prestrašená. Neskoršie sa vôbec nezapájala do prešetrovania. Podrobnosti udalostí zo štvrtého dňa zjavení sú najmä z Mirjaninho svedectva, ktoré podala fra Jozovi v nasledujúci deň, 28. júna. Keď sa jej fra Jozo opýtal, „Ako si sa cítila? Prežívala si vo svojom srdci radosť?“, povedala: „Nedokážem opísať, akú mám obrovskú radosť, keď ju vidím.!“
Keď prišli deti v tento deň na miesto zjavenienia niečo po šiestej hodine popoludní, podľa odhadov bolo v túto nedeľu pred dedinou Bijakovicizhromaždených viac ako 15 000 ľudí. Miestny obyvateľ, Grgo Kozina, v tento deň nahral na kazetu slová detí, ktoré odpovedali zvedavému davu pýtajúcemu sa na Pannu Máriu, a zopakovali jej odpovede:
Panna Mária sa zjavila deťom presne o 18:30; deti poprosili ľudí, aby si kľakli.
Deti: Drahá Panna Mária! Čo od nás chceš (t.j. detí)?
Panna Mária: Vieru a úctu voči mne.
Deti: Drahá Panna Mária! Čo si žiadaš od našich kňazov?
Panna Mária: Aby mali pevnú vieru.
Deti: Drahá Panna Mária! Prečo sa nezjavuješ v kostole, aby ťa mohli všetci vidieť?
Panna Mária: Blahoslavení tí, ktorí nevideli a uverili.
Deti: Drahá Panna Mária! Prídeš znova? (Áno, príde na to isté miesto. Príde! ) Panna Mária! Čo sa ti viac páči: aby sme sa k tebe modlili alebo ti spievali?
Panna Mária: Oboje, spievajte a modlite sa.
Deti: Drahá Panna Mária! Čo si žiadaš od ľudí, ktorí tu prišli? (Vtedy sa podľa slov detí Panna Mária skôr ako na otázku odpovedala :“Pozrela na všetkých ľudí a usmiala sa.“)
Panna Mária: Nech veria, ako by videli.
V pondelok, šiesty deň zjavení, boli deti opäť predvolané do Ćitluku, odkiaľ ich poslali do Mostaru na neuro-psychiatrické vyšetrenie do nemocnice Safet Mujic. Očakávalo sa, že deti budú prehlásené za mentálne choré, alebo blúzniace a pod. V dôkladnom lekárskom vyšetrení však zvládli každý test a na otázky odpovedali bez úskokov alebo zaváhania, a tak ich lekár Mulija Dzudza vyhlásil za normálne a zdravé. Keď sa deti vrátili domov, večer mali znova zjavenie. Najskôr sa opýtali Panny Márie, či je šťastná, že sú tam prítomní i ľudia. Ona odpovedala úsmevom naznačujúcim svoju radosť. Keď sa jej deti opýtali, koľko dní bude ešte s nimi, odpovedala: „Tak dlho, ako si budete priať.“ Na zjavení bol prítomný jeden chlapec Daniel, ktorý bol hluchonemý. Deti sa opýtali Panny Márie: „Bude Daniel niekedy hovoriť? Prosíme, urob zázrak, aby nám každý uveril. Títo ľudia ťa veľmi milujú. Drahá naša Pani! Urob zázrak! (Ona sa na chlapca pozerala.) Milá naša Matka! Povedz niečo.“ Panna Mária odvetila: „Nech majú pevnú vieru (Danielovi rodičia), že bude uzdravený. Choďte v Božom pokoji.“
Zjavenie v Cerno
V siedmy deň zjavení odviedli sociálni pracovníci deti od miesta zjavenia a kvôli tomu sa deti počas čase zjavenia nachádzali v dedine Cerno, zatiaľ čona nich tisícky ľudí čakali na kopci v Bijakovići. Ako povedala Mirjana fra Jozovi, počas zjavenia „som sa opýtala Panny Márie, či nie je nespokojná kvôli tomu, že sme odišli z kopca na iné miesto. Ona povedala, že jej to nevadí.“ Neskôr sa rozhodlo sa, že deti budú prichádzať na zjavenie do kostola namiesto na kopec, a to v rovnakom čase.
Na interview s fra Svetozarom 11. autusta 1983 hovorí fra Jozo Zovko o udalostiach ôsmeho dňa a o prvom znamení od Boha, ktoré ho priviedlo k tomu, že v zjavenia začal veriť. Jozo hovorí: „Veľmi som sa trápil kvôli udalostiam, ktoré sa diali. V tom čase sa v mojom vnútri začalo odohrávať niečo, čo ma viedlo k tomu, aby som bola viac ako poslucháč toho, čo nám hovoria deti. Do farnosti prišli ľudia z vládnych úradov zastaviť udalosti. Tým, ktorí verili, sa to veľmi nedarilo. Dve dievčatá, ktoré boli prítomné pri udalostiach Cerne kvôli vlastnej skúsenosti rezignovali. Po tom, čo tieto dve dievčatá odmietli spolupracovať, prišla uprostred dňa do dediny polícia, aby sama našla deti a zastavila ich. Policajti chceli deti odviesť od kopca a ľudí. Chodili po celej dedine a pýtali sa na nich. Obyvatelia dediny odpovedali rôzne; na poli, v dedine, tu, tam... Medzitým deti, ktoré vedeli, že ich hľadá polícia, utekali z dediny cez vinice, smerom ku kostolu... Kým sa toto všetko odohrávalo, modlil som sa v kostole, cítiac veľkú zodpovednosť pred Bohom ako kňaz.... V tom čase som bol v kostole sám... Keď som sa modlil, začul som hlas, ktorý povedal: ´Choď von a ochráň deti.´ Odložil som Bibliu a breviár, pokľakol a bez toho, aby som nad tým uvažoval alebo sa zdržiaval, vyšiel som z kostola. Ako som odchádzal z kostola prostrednými dvermi, s jednou nohou ešte vo vzduchu a v ruke stále držal kľučku dverí, z ľavej strany kostola ku mne pribehli deti utekajúce pred políciou. Povedali mi: „Prenasleduje nás polícia. Ukryte nás!“ Postavili sa okolo mňa a plakali. Bola s nimi i Ana, Vickina sestra. Objal som ich a vzal na faru. Zamkol som ich v prázdnej izbe... požiadal som ich, aby zostali na fare, aby ich polícia nechytila. Krátko potom sa zjavila v miestnosti Panna Mária.“ Pútnici, ktorí sa zberali na kopce sa dozvedeli, že bude v kostole sv. omša. Okolo 17.00 hod. fra Zrinko Ćuvalo, pomocný kňaz, sa začal v kostole modliť sv. ruženec a o 18.00 hod. fra Jozo, hlavný kňaz vo farnosti, odslúžil sv. omšu. Fra Jozo takto komentuje udalosti večera ôsmeho dňa zjavení: „V kostole sa zhromaždilo veľmi veľa ľudí, nedokážem to odhadnúť. Bol tak preplnený, že som nemohol ani vystrieť ruky a povedať ´Pán s vami´. Vo svojej kázni som požiadal ľudí, aby sa modlili a postili a prosili Boha, aby nám pomohol pochopiť udalosti, ktoré sa odorávali vo farnosti. Dav ľudí odpovedal na moju prosbu veľkým výkrikom, plným viery – „Budeme.“ Počas sv. omše som chcel, aby ľudia neboli iba divákmi ale aby sa stali účastníkmi toho, čo sa dialo.“ A sa tak naozaj stalo. Diváci sa stali účastníkmi. Skúsenosť detí, vizionárov sa výnimočným spôsobom stáva skúsenosťou pútnikov po tom, čo vstúpia do kostola, modlia sa sv. ruženca a slávia sv. omšu.
(Prevzaté z knihy Zjvavenia Panny Márie v Medžugorie od fra Svetozara Kraljevica, 3. vydanie, vydalo Informačné centrum Mir, 2005. Niektoré časti textu sú prevzaté z knihy Vicky...Jej príbeh, od Finbar O’Leary, 2006.)
(zdroj: www.medjugorje.net)
DÁVAM VÁM ZBRAŇ PROTI GOLIÁŠOVI. HĽA, VAŠICH PÄŤ KAMEŇOV: 1. Modlitba sv. ruženca (modlitba srdcom) 2. Eucharistia 3. Sväté Písmo 4. Pôst
5. Mesačná spoveď