fra Slavko Barbarić - In memoriam
O. Slavko Barbarić zomrel 24. novembra 2000 o 15:30 hod. Ako každý piatok, i v tento deň viedol modlitbu Krížovej cesty na vrchu Križevac pre farnosť i pútnikov. Po jej ukončení cítil v hrudi nejakú bolesť. Najskôr sa posadil na kameň, ľahol na zem, potom stratil vedomie a odovzdal svoju dušu Pánovi.
O. Slavko Barbarić sa narodil 11. marca 1946 Markovi a Luce Stojic v Dragicine (farnosť Cerin). Základnú školu školu navštevoval v Cerin, strednú školu v Dubrovniku. 14. júla 1965 vstúpil do františkánskeho kláštora v Humaci. Večné sľuby zložil 17. septembra 1971. Za kňaza bol vysvätený 19. decembra 1971. Študoval v Sarajeve, Grazi a Greiburgu. Štúdium v Grazi v Rakúsku ukončil s vysokoškolským titulom. Po piatich rokoch pastoračnej činnosti v Hercegovinskej provincii, farnosti Caplina, pokračoval v štúdiách vo Freiburgu, kde získal doktorát z náboženskej pedagogiky a titul psychoterapist.
Ako františkánsky kňaz pôsobil v Capline v rokoch 1973-1978. Od jari 1982 do septembra 1984 bol študentským kaplánom v Mostare; v dome rehoľných sestier v Biejlo Polje, blízko Mostaru, kde viedol duchovné obnovy. Aj keď bola jeho plodná práca so študentmi a duchovné obnovy veľmi prijímané, komunistická vláda, ktorá bola v tom čase pri moci ho prenasledovala. V týchto náročných chvíľach sa jeho eminencia Kardinál Franjo Kuharić zastával a podporoval činnosti, ktoré vykonával o. Slavko.
Po ukončení štúdií v roku 1982 sa o. Slavko vrátil sa späť do Bosny a Hercegoviny a i napriek mnohým povinnostiam v rôznych farnostiach sa dal do stálych služieb pútnikom prichádzajúcim do Medžugorie. V tejto službe mu pomáhali okrem iného i znalosti hlavných európskych jazykov. V roku 1983 bol oficiálne poslaný do farnosti Medžugorie. Podľa nariadenia Mgr. Zanica, mostarského biskupa, bol neskôr presunutý do farnosti Blagaj, a v roku 1988 do farnosti Humac, kde pôsobil ako diecézny kňaz a poradca vedúceho novicov.
Na začiatku vojny v Bosne a Hercegovine, kedy starších mníchov deportovali do Tucepa zostal o. Slavko na základe ústneho súhlasu + otca Draga Tolj, bývalého provinciálna, v Medžugorie.
Od začiatku svojho pôsobenia v Medžugorie písal o. Slavko duchovnú literatúru: „Modlite sa radostným srdcom“, „Daj mi svoje zranené srdce“, „Sláv svätú omšu srdcom“, „V škole Lásky“, „Klaňajte sa môjmu Synovi srdcom“, „Vystúpenie s Ježišom a Máriou na Golgotu pre stretnutie sa so Vzkrieseným Pánom“, ktoré sú vydané. Knihy o. Slavka Barbarića boli preložené do dvadsiatich jazykov a bolo vytlačených viac ako 20 miliónov kópií. Tiež často publikoval články vo viacerých vydavateľstvách. Bol redaktorom Spravodaja sv. Františka v Capline, spolupracoval na vydávaní časopisov Krsni Zavicaj, Glas Mira a rádia „Mir“ Medjugorje. Neustále viedol rôzne sústredenia pre pútnikov, adorácie pred Sviatosťou oltárnou, klaňanie sa Krížu, ruženec na Podbre, krížovú cestu na vrchu Križevac, kde ukončil svoj pozemský život. Viedol tiež pravidelné stretnutia pre kňazov a mladých, v dome modlitby františkánskej provincie „Domus Pacis“ viedol „Duchovné cvičenia pôstu a modlitby“.
Skaza vojny ho podnietila k založeniu a vedeniu inštitúcie pre vzdelávanie a starostlivosť mladých ľudí – „Matkina dedina“ (Majčino Selo), kde svoj domov našlo viac ako 60 ľudí (vojnové siroty, deti z rozdelených rodín, slobodné matky, staršie opustené osoby a choré deti). Ak existuje človek, ktorý miloval deti, bol to práve o. Slavko. A oni mu jeho lásku radi opätovali: stále boli okolo neho a on vždy vedel, ako na nich, ako ich dať dokopy – presne ako Ježiš! Jeho psychoterapeutická formácia a vzdelanie mu dovoľovali pracovať tiež s drogovo závislými ľuďmi z komunity Cenacolo, ktorú založila sestra Elvíra, väčšinou v ich dome v Medžugorie – „Campo della vita“. Pomoc, ktorú získaval z celého sveta venoval dvom účelom: „Nadácii pre deti zosnulých ochrancov“, ktorí zomreli počas vojny a „Nadácia pre priateľov talentov“ na pomoc študentom.
Je ťažké vybrať niečo zo života tohto veľkého a neobyčajné človeka. Keby sme sa však o tom pokúsili, bolo by to bezpochyby obdobie jeho pôsobenia vo farnosti Medžugorie. O. Slavko Barbarić precestoval celý svet, rozširujúc posolstvá Panny Márie hovoriace o pokoji a obrátení. Bol srdcom a dušou hnutia pokoja, ktoré sa zrodila v Medžugorie pred 19 a pol rokmi. Bol úžasne obdarovaný: hovoril viacerými jazykmi, mal mimoriadny dar komunikovať s ľuďmi, bol vzdelaný, jednoduchý, vytrvalý, pozorný voči ľudským potrebám, mal dar nevyčerpateľnej sily – človek by ťažko veril, že niekto toho toľko dokáže, no nado všetko bol človekom, ktorý bol zbožný, pokorný a dobrotivý.
Veľa sa modlil a postil, Pannu Máriu miloval detskou láskou. V skutočnosti ona bola podstatou jeho života: prostredníctvom modlitby a pôstu túžil priviesť duše k Pánovi prostredníctvom Márie – Kráľovnej pokoja.
Niekedy sa zdalo priam nereálne žiť v jeho blízkosti – bol tu, vo svete, no vzápätí mnohokrát i mimo sveta. V jeho prítomnosti sa Ježišove slová veľkňazskej modlitby stávali skutočnosťou: „Nie sú zo sveta, ako ani ja nie som zo sveta. Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda. Ako si ty mňa poslal na svet, aj ja som ich poslal do sveta a pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde...“
Pohreb sa konal na Medžugorskom cintoríne „Kovacica“ v nedeľu, 26. novembra 2000, po sv. omši v kostole sv. Jakuba o 14:00.
O. Slavko Barbarić zomrel 24. novembra 2000 o 15:30 hod. Ako každý piatok, i v tento deň viedol modlitbu Krížovej cesty na vrchu Križevac pre farnosť i pútnikov. Po jej ukončení cítil v hrudi nejakú bolesť. Najskôr sa posadil na kameň, ľahol na zem, potom stratil vedomie a odovzdal svoju dušu Pánovi.
DÁVAM VÁM ZBRAŇ PROTI GOLIÁŠOVI. HĽA, VAŠICH PÄŤ KAMEŇOV: 1. Modlitba sv. ruženca (modlitba srdcom) 2. Eucharistia 3. Sväté Písmo 4. Pôst
5. Mesačná spoveď