Kázeň kardinála Schönborna

 Kázeň kardinála Schönborna

        (prepis kázne kardinála Schönborna, polnočná svätá omša z 31. 12. 2009)

Pochválený buď Pán Ježiš Kristus!

Drahí bratia a sestry tu v kostole, na námestí pred kostolom, v Žltej dvorane... Všetci sme si určite veľmi dobre uvedomujeme, že nemusíme oslavovať Nový rok s šampanským. Možno neskôr...

Teraz môžeme sláviť začiatok nového roka s Máriou a Jozefom a s dieťaťom ležiacim v jasliach, s pastiermi...

V tieto dni sme my všetci prišli do Medjugorje, aby sme boli zvlášť nablízku Matke nášho Pána. Aby som to vyjadril presnejšie, prišli sme tu, pretože vieme, že Pánova Matka je tu nablízku. S ňou chceme začať nový rok. Prvá vec, ktorá sa ma dotýka pri pomyslení na jasličky a pastierov je, že tam neboli žiadni anjeli. Tu pri Betleheme vidíme anjelov (ukazuje naň), no v evanjeliu sa žiadni anjeli nespomínajú. Boli na kopci s pastiermi. Bol ich tam celý zástup. No Mária s Jozefom sa o tom dozvedeli až z rozprávania pastierov. Ani vy ste nevideli Gospu, ale sú tu ľudia, ktorí o tom rozprávajú a my dúfame v to, Božia Matka je tu nablízku.

Viera je z počúvania. Veľmi silno na mňa pôsobí, že v dnešnom evanjeliu sa najskôr hovorí o počúvaní. Radostnú zvesť musíme najprv počuť. Máme dve uši, dvoje očí a len jedny ústa. To znamená, že máme veľa počúvať, veľa vidieť, a potom tiež rozprávať. A čo máme hovoriť? Máme hovoriť o tom, čo sme videli a počuli. Svet potrebuje novú evanjelizáciu a to pôjde len vtedy, keď ľudia nebudú mlčať o tom, čo videli i počuli.

My všetci sme dostali vieru. A skrze krst nám bola zverená úloha, aby sme sa o vieru delili. Pastieri rozprávali o tom, čo im bolo povedané. A odvtedy sa to podáva ďalej. Evanjelium, radostná zvesť, bola odovzdávaná ďalej a tí, ktorí ju rozprávali, boli dôveryhodní. Tí, ktorí počúvali aj videli, že Slovo a Život sú v jednote, v súlade; že to, čo svedkovia videli, bolo tiež pravdou v ich životoch.

Ako sa môžeme stať svedkami radostnej zvesti? Najprv tým, že sa pozeráme na Máriu, ktorá všetko, čo sa odohralo, uchovávala vo svojom srdci a rozmýšľala o tom.

Drahí bratia a sestry, to, čo najsúrnejšie v dnešnom čase potrebujeme, je modlitba. Viem, že aj ja sa málo modlím. Modlitba je životom. Bez živého vzťahu s Bohom je život suchý a prázdny.

A čo nám neustále hovorí Božia Matka? Modlite sa. Určite si čas na modlitbu. Nie je to dobré novoročné predsavzatie? Pre nás kňazov a diakonov? Pre nás všetkých? Čas na modlitbu - ona dáva mnoho sily, radosti, jasnosti. Prosme Máriu, aby nám pomohla modliť sa. Ak sa modlíme, aj náš svet sa napĺňa životom. A vtedy sa naše svedectvo stáva vierohodným.

Chcel by som vám povedať niečo, čo nám napísal sv. Pavol. Skončil sa Rok sv. Pavla, teraz je Rok kňazov. Sv. Pavol píše vo svojich listoch mocné slová, lebo sú naplnené životom. V dnešnom čítaní sa píše, že Boh poslal svojho Syna, aby sme sa my mohli stať jeho synmi. Dcéry nie sú z toho vyňaté. Synovia a dcéry sa pomenovávajú spoločne. Pavol hovorí, že sme pozvaní, aby sme sa stali synmi a nie otrokmi. Rovnako ako je Ježiš Božím Synom, aj my môžeme nazývať Boha svojím Otcom. Na začiatku tohto roka nám apoštol Pavol hovorí: Ste synovia a nie otroci.

Som presvedčený o tom, že Medjugorje je miesto, kde veľa ľudí pristupuje k sviatosti zmierenia. Spoveď je oslobodenie od otroctva hriechu. Nič nás tak neoberá o slobodu ako hriech. Boh z nás chce mať svojich synov: Sloboda Božích detí. A preto nám Boh daroval sviatosť zmierenia. Mali by sme mať nový vzťah s Bohom, hovoriť mu „Abba, Otče“. Ježiš nás k tomu pozval tým, že mu máme dôverovať, dôverovať Bohu. A v nás je toľko strachu pred Bohom.

Isuse, vjerujem. Alebo po Poľsky -„Jezu, Ufam Tobie.“ Ježišu, verím ti. Pápež Ján Pavol II. nám zanechal toto posolstvo: Dôverovať Božiemu milosrdenstvu. Dôverovať Ježišovmu milosrdenstvu.

Dôvera môže byť niekedy hrdinská, keď život sa stane ťažký. Ak sa z manželstva stane bremeno, ak príde choroba, ak nevieme, ako ďalej s prácou - vtedy povedzme: „Jezu, ufam tobie.“ To je hrdinské. Dôvera,  to je naozaj skutok viery. Znova sa pozrime na Máriu. Kto je viac, kto učinil taký skutok dôvery? Ježišu, verím ti. Je to náš program na nasledujúci rok.

Blíži sa polnoc a môžeme počuť, ako vonku rachotia ohňostroje. My však „nerachotíme“, my sa modlíme. „Nerachotíme“, spievame!

A ešte záverečné slová: Pastieri sa vrátili a velebili Boha za to, čo videli a počuli. My sa tiež vrátime domov. Aby sme mohli byť svedkami evanjelia, musíme najskôr chválili Boha. Pastieri chválili Boha za to, čo videli a počuli. Dúfame, že my všetci sa vrátime domov a budeme oslavovať Boha za to, čo sme videli a počuli. Potom bude naše slovo vierohodné.

Je už takmer polnoc. Je tá najvhodnejšia chvíľa, aby sme vyznali svoju vieru. S touto vierou vstúpme do nového roka. Nech Boh žehná tento rok.

(krátky videozáznam zo sv. omše si môzete pozrieť tu )