Katechéza kardinála Schönborna na tému ´Božie milosrdenstvo´

Katechéza kardinála Schönborna na tému

´Božie milosrdenstvo´ 

             (prepis katechézdy z 30. 12. 2009, Medžugorie, kostol sv. Jakuba)

Pochválený buď Pán Ježiš Kristus,

Drahí bratia a sestry tu v kostole, v Žltej dvorane, i všetci vy, ktorí nás počúvate prostredníctvom rádia Mir Medjugorje. Túto katechézu o milosrdenstve by som chcel začať dvoma Ježišovými vetami. Ježiš hovorí apoštolom: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec.“ A potom medzi blahoslavenstvami nachádzame:„Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo.“ Čo však znamená milosrdenstvo, zmilovanie? Na čo myslí Ježiš, keď hovorí, že musíme byť milosrdní, ako je milosrdný Boh Otec? Túto otázku riešime každý deň: „Čo znamená byť milosrdný?“ Kde je ešte milosrdenstvo a kde už začína ľahkovážnosť a nespravodlivosť? Kde sa medzi tým nachádza hranica? Ak matka dovolí svojim deťom všetko, je milosrdná? Niet milosrdenstva bez spravodlivosti. Je potrebná aj patričná prísnosť. Pavol hovorí, že láska veľa dáva, ale aj veľa vyžaduje. Mnoho znáša, ale aj mnoho vyžaduje. V spoločnosti je pre všeobecné dobro potrebné dodržiavať určité hranice, pravidlá, aby nedošlo k zneužitiu. Ak je niekto až priveľmi milosrdný, môže sa to stať nespravodlivosťou voči druhým. Zoberme si napríklad otázku azylu v Európe. Je to otázka fundamentálnej dôležitosti, v prípade skutočného nebezpečenstva je potrebné poskytnúť človeku azyl. Je to ľudské právo. Nemožno vrátiť osobu na miesto, kde jej hrozí smrteľné nebezpečenstvo. Tu sa však stretávame s mnohými zneužitiami. Preto nie je jednoduché nájsť správnu hranicu medzi milosrdenstvom a spravodlivosťou. Starí ľudia zvykli hovoriť, že najväčšia spravodlivosť sa môže stať najväčšou nespravodlivosťou. Vezmime si iný príklad, milosrdenstvo vo svete práce, všetci to dobre poznáte. Ak je niekto podnikateľ, nemôže byť len milosrdný. Ocitol by sa v situácii, že by musel zavrieť biznis, pretože by ho nemilosrdná konkurencia zmietla z trhu. Zákony tohto sveta stále favorizujú silnejších. Čo robiť, aby sa do tohto sveta vnieslo milosrdenstvo? A potom, čo znamená milosrdenstvo v našich ľudských vzťahoch? Musíme sa v tom utvrdiť, musíme sa ubrániť. Známy nemecký filozof Friedrich Nietzsche povedal: „Milosrdenstvo je slabosť.“ Nietzsche hovoril, že kresťanstvo je náboženstvom slabých. Doslovne takto uvažoval: „Biedni potrebujú Boha milosrdenstva.“ Zmilovanie je vec pre podradných, menejcenných ľudí. Je to šokujúce. Uvedomme si, čo dnes tvrdia mnohí psychológovia: „Ty sa musíš utvrdiť. Ty sa musíš presadiť proti svojmu manželovi, proti svojej manželke. Nech si to ty, kto z toho bude mať úžitok. Mysli len na seba, nie na druhých. Ty sám sa realizuj.“ Všetci poznáme slová dnešnej psychológie. Ale nemôžeme len tak narýchlo povedať, že je to nedostatok viery, nedostatok kresťanstva. Tu by sme mali múdro vnímať, alebo premýšľať nad tým, čo Ježiš označil ako cestu milosrdenstva. Exoistuje jedno nebezpečenstvo milosrdenstva, a to, že chceme jednoducho ponížiť tých druhých. Je to nebezpečenstvo, v ktorom hovoríme: „Ja som hore, ty si dole“, kedy iných vidíme dole, pod sebou. „Ja som milosrdný a ty si biedny.“ Cítime však, že tu nejde o autentické milosrdenstvo. Zdanlivo milosrdné chovanie môže byť len plášťom, ktorý prikrýva naše extrémne egoistické správanie, náš egoistický postoj. Je to napríklad v prípade, keď chce niekto iného človeka v rámci milosrdenstva stále držať v závislosti. Napríklad matka, ktorá nedovoľuje svojím deťom ísť, rozvíjať sa, stále chce všetko vlastniť. Toto určite nie je skutočné milosrdenstvo. A potom tu je veľká otázka, zvlášť u nás v Rakúsku, týkajúca sa Cirkvi – Cirkev a milosrdenstvo. Môj spolubrat, grázsky biskup Kapellari, hovorí, že Cirkev je veľmocou milosrdenstva. A keď človek uvidí len jedno miesto akým je Medjugorje, práve tu vníma tú veľmoc, veľmoc milosrdenstva. Toľko skutkov milosrdenstva, ktoré sa tu zrodili alebo sa tu ďalej rozvíjali. Cirkev je skutočne veľmocou milosrdenstva. Avšak napriek tomu možno počuť slová odsudzovania, že Cirkev je bez milosrdenstva. Napríklad, že je nemilosrdná k rozvedeným osobám. Koľkokrát som počul takéto odsudzovanie. Mali by sme sa opýtať Ježiša, či je Cirkev bez milosrdenstva. Keď sa ho opýtali, prečo Mojžiš dovolil napísať priepustný list, odpovedal: "Mojžiš vám pre tvrdosťvášho srdca dovolil prepustiť vaše manželky.“ To znamená, kvôli tomu, že ste mali nedostatok milosrdenstva, chýbalo vám milosrdenstvo, preto ste prepustili svoju manželku alebo manžela. A či je Cirkev nemilosrdná? Myslím si, že sa najprv potrebujeme opýtať sami seba, či sme milosrdní. Napríklad, je milosrdné rozdeliť rodinu rozvodom? Je milosrdné voči deťom, ak sa matka a otec rozdelia? Čo vlastne skutočne znamená byť milosrdný? Ako Ježiš chápal svoje učenie o milosrdnom otcovi? A ako ho žil? A ako môžeme my dnes konkrétnym spôsobom žiť to, čo hovoril Ježiš, čo ukázal príkladom svojho vlastného života? Teda, chcel by som v toto popoludnie spolu s vami skutočne vidieť, ako Ježiš žil milosrdenstvo. A potom, ak budeme mať čas, vidieť Matku milosrdenstva, najsvätejšiu Máriu, ako ona žije milosrdenstvo.

Milosrdenstvo je bezpochyby obsahom Ježišovho učenia, zvestovania. Ale v čom spočíva? „V Ježišovi“, ako hovorí Zachariáš, „nás navštívilo milosrdenstvo Boha.“ Dar Jeho najmilosrdnejšieho Srdca, nášho Boha, ktorý nás navštevuje ako jasné slnko z výšok. Literárne je to jednoducho vnútro, lono Božieho milosrdenstva. V Starom zákone, v hebrejčine, je to slovo „rachamim“. „Rechem“ označuje materinské lono. Božie milosrdenstvo je tak hlboké ako materinská láska voči svojmu dieťaťu. Sú nám známe Izaiášove slová: „Či zubudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.“ Ježiš nám takto vyjadril Božie materinské milosrdenstvo. Mária v chválospeve – Magnificate, keď navštívila Alžebetu, povedala: „A jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie s tými, čo sa ho boja.“ V hebrejčine máme dva termíny, ktoré označujú milosrdenstvo. Sú to „hesed“ a „rachamim“ (alebo „rechem“). Obidva termíny hovoria o Božom milosrdenstve. Ale „hesed – ako hovorí Ján Pavol II. vo svojej encyklike o Božom milosrdenstve, predstavuje nesmiernu otcovskú oddanosť, otcovské milosrdenstvo. „Rachamim“ predstavuje materinskú podobu milosrdenstva. Toto sú teda dva aspekty milosrdenstva. A ako sa správajú tieto dve skutočnosti milosrdenstva, otcovská oddanosť a  materinské emocionálne hlboké milosrdenstvo? Ježiš je skutočne vtelením Božieho milosrdenstva. Toto milosrdenstvo sa neobracia k ľudskému pokoleniu abstraktným spôsobom. On svoje milosrdenstvo preukázal tebe osobne. Božie milosrdenstvo je adresované každému jednotlivo, osobne, mne, tebe. Všimnime si niektoré krátke udalosti z evanjelia, aby sme mohli pochopiť túto interpersonálnu dimenziu Božieho milosrdenstva. Vieme, že Lukáš je evanjelistom milosrdenstva. V Lukášovi sa píše: „Potom šiel do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížili k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta. Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“ Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke.“ V gréčtine, preštudujme si trošku gréčtinu, je pomenovanie, ktoré Ježiš vyslovuje. Ježiš cíti k tejto žene hlboký súcit, hlboko sa to dotýka jeho vnútra. Uľútostilo sa mu bolesti tejto ženy – vdovy. Stále tá istá rovnaká reakcia Ježiša. Keď videl niekoho bolesť, neprešiel len tak okolo. Nebol ľahostajný. Pripomína nám to správanie Ježiša, ktorý, keď videl utrpenie, neprešiel len tak okolo neho. Máme tu aj ďalší príklad s malomocným. Na kolenách ho prosí ho: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť.“ A evanjelium hovorí, že Ježiš opäť s tým istým výrazom súcitu podíde k nemu, vystrie ruku, dotkne sa ho a povie: „Chcem, buď čistý.“ V Nigérii som videl mnohých malomocných. Je to hrozný pohľad, človek má spontánne pokušenie ujsť. Máme tu ešte jeden príklad so slepým človekom. Evanjelium znovu hovorí, že Ježiš je aj ním dotknutý, súcití s ním a navracia mu zrak.

Prvé stretnutie s Ježišovým milosrdenstvom je toto jednoduché základné spolucítenie Ježiša s  utrpením druhých. Koho tým myslíme: je to vdova, ktorá zostala bez jediného syna. Bola to celá jej ochrana, ktorú mala. Potom stretnutie s malomocným, ktorý žil na pokraji spoločnosti alebo dvojica slepcov, ktorí kričia, ktorí sú druhým na obtiaž. No Ježiš sa pristavuje, nejde ďalej. Aký je to hlboký súcit, ktorý má Ježiš! Myslím si, že mnohé skutky milosrdenstva v Cirkvi sa zrodili práve takto. Matka Tereza, ktorá sa nemohla len tak pozerať na ľudí, ktorí zomierali na kraji cesty. Alebo matka Elvíra, ktorá je tu v Medžugorií, ktorá sa taktiež nemohla len tak pozerať na mladých, ktorí drogovali, pretože droga ničila ich život. Čo je to, tento hlboký cit, ktorý nazývame súcitom? Dám vám jednoduchú otázku: Je takéto milosrdenstvo len jednoducho ľudskosťou alebo niečím nadprirodzeným? Je to niečo univerzálne, čo sa dotýka všetkých ľudí, alebo je to spojené, späté so zjavením, ktoré prišlo s Ježišom? Pre Nietzscheho, známeho filozofa, ktorého sme citovali, je to niečo, čo vymyslelo kresťanstvo. V otázke eutanázie, keď si niekto žiada eutanáziu. Je to milosrdenstvo voči osobe, ktorá veľmi trpí a my jej ukončíme toto utrpenie.. Je to ľudské milosrdenstvo? Dnes trizzómia 21, t.j. Downov syndróm, mongolizmus, možno diagnostikovať už v materskom lone. Výsledok toho je, že stále viac miznú deti s downovým syndrómom. Je ich o dve tretiny menej. Je to vážne. Pri návšteve istého zariadenia mi jeho riaditeľ povedal: „Vaša Eminencia, už sa viac nerodia deti s downovým syndrómom, pretože sú usmrtené potratom v matkinom lone.“ Dnes je prax zabíjania. Jedna známa mi raz povedala: „Máme starú babku; strašne trpí. Mohli by sme jej dať jednu malú injekciu“. Povedal som jej: „Zabite ju vy sami.“ Je to vražda. Vždy je to vražda. Aj potrat je vražda. Aj eutanázia je vražda.

Čo je teda milosrdenstvo? Milosrdenstvo Ježiša k núdznym má ľudský základ. V Ježišovom milosrdenstve je spontánny a emotívny základ. Ale je tu prítomný aj iný prvok, nazývame ho „chcením“. Keď svätý František objal malomocného, musel premôcť emotívny odpor. No vo Františkovi bola vôľa, chcenie nasledovať Krista. On nevidel len chorobu, ktorá je odporná. Videl človeka, ktorý trpí. Brata z toho istého tela, s takou istou dušou, ako bol on. Pretože to je človek, s ktorým Ježiš spolucíti. Mať súcit s niekým znamená cítiť bolesť toho druhého, vidieť iného človeka ako seba samého. A vidieť v druhom človeku svojho blížneho. Ježiš nám vo svojom zlatom pravidle ukázal, ako máme vidieť v druhom seba samého: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im.“ Čiže, Ježišovo milosrdenstvo prekračuje mieru prirodzeného. Z tohto vidíme, že milosrdenstvo, ktoré žiada od nás Ježiš, je nad ľudské možnosti. Bez silnej pomoci zhora, bez milosti toto milosrdenstvo, a tým viac ku nepriateľom, ku komplikovaným osobám, to nie je možné dosiahnuť. Zaiste, dnes je mnoho ľudí, ktorí aj bez kresťanskej viery žijú skutočné milosrdenstvo. Nemôžeme si myslieť, že my kresťania sme jediní, ktorí činia milosrdenstvo. U nás v Rakúsku máme 400 000 ľudí, ktorí v spoločnosti pomáhajú ako dobrovoľníci - v Červenom kríži, ako Maltézski rytieri, požiarnici. Mnohí z nich nechodia do kostola, ale pomáhajú bez hraníc, veľkodušne sa dávajú iným. A preto musíme uznať, ako to urobil aj Svätý Otec Benedikt, tento prístup dobra, túto otvorenosť dobra aj u tých, ktorí neveria.

Aby ste sa moc neunavili, zaspievame jednu pieseň.

Je ešte tu jeden problém. Keď rozmýšľame o Ježišovom milosrdenstve, o tom, čo sa nám zdá ešte tajomnejším a náročnejším, čo je niekedy ťažké pochopiť. Ježiš mal súcit k jednotlivcom ale aj ku všetkým. Ako človek si musel vybrať. Je pravdou, že Ježiš uzdravil mnohých. Na niektorých miestach sa hovorí, že uzdravil všetkých chorých, ktorých k nemu v ten deň priniesli. Koľkí však uzdravení neboli? Ježiš to otvorene povedal v synagóge v Nazarete: „Mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman.“ Teda Božie milosrdenstvo je pre všetkých, alebo iba pre niektorých? V Starom zákone je toto slovo tvrdé: „Dám milosť tomu, komu chcem a zmilujem sa nad tým, nad kým sa budem chcieť zmilovať.“ Teda Boh konal trochu paternalisticky, jedným dával milosrdenstvo, iným nie. Ale samotný Ježiš dal odpoveď na túto otázku. Spomeňme si na podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi. Keď sa Ježiša niekto opýtal: „Kto je môj blížny? Nemôžem milovať všetkých! Nemôžem byť milosrdný voči všetkým, ale kto je môj blížny?“ Ježišova odpoveď je veľmi precízna. Ježiš veľmi precízne povedal v podobenstve o Samaritánovi, že kňaz a levita prešli popri ňom. Nie je to veľmi sympatické pre klerikov, pre nás všetkých. V gréčtine je to opísané ešte presnejšie, že prešli na druhú stranu cesty. Poznáme to - keď nechceme stretnúť nejakú osobu, prejdeme radšej na druhú stranu cesty. Možno mali strach, lebo zbojníci mohli byť ešte niekde nablízku. Mali strach, to chápeme. Avšak Samaritán prerušil svoj program. Okamžite vnímame, že on reagoval tým správnym spôsobom. On uskutočnil to, čo existuje aj v zákonoch našich krajín, a to je povinnosť pomôcť. Ježiš v tomto podobenstve povedal, že Samaritán sa nad ním zľutoval. Chcem povedať, že milosrdenstvo je vždy konkrétne. Nepozerá sa nejakým spôsobom na všetkých, ale na toho, kto tu a teraz potrebuje moju pomoc. A tak vidíme aj Ježiša v stretnutiach s jednotlivcami. On sa obracia úplne, totálne ku konkrétnej osobe.

Je ešte jedno veľmi dôležité podobenstvo. To, v ktorom pastier zanecháva deväťdesiatdeväť oviec kvôli jednej, ktorá sa stratila. Mohli by sme povedať, že je to trochu nezodpovedný postoj – nechať deväťdesiatdeväť oviec kvôli jednej. Raz som počul jedného dobrého starého kňaza hovoriť o tomto podobenstve; neviem, či to bol františkánJ. Povedal jednu vec, na ktorú nikdy nezabudnem. Obvykle sa zabúda všetko, čo povedia kňazi, ale niektoré veci zostanú J. Povedal: „Je realitou pre týchto deväťdesiatdeväť oviec vidieť, že dobrý pastier ide hľadať tú, ktorá sa stratila, aj keď to prinesie veľké problémy. Práve toto dáva tým deväťdesiatimdeviatim istotu, pretože aj ja sa v jeden deň môžem nachádzať na mieste tej stratenej ovce. No viem, že aj ja som dôležitý, pretože zanechal všetky ostatné, aby sa vybral hľadať práve mňa.“

Máme však aj situácie, kedy Ježišove milosrdenstvo zasahovalo mnohých. „Je mi ľúto týchto ľudí“, hovorí Ježiš, „už tri dni chodia za mnou a nemajú čo jesť.“ Ježišova starostlivosť voči davu ľudí, ktorí ho hľadajú, je opäť veľmi konkrétna. „Ak ich prepustím domov hladných, poomdlievajú na ceste, veď niektorí z nich prišli zďaleka,“ hovorí Ježiš. Tento Ježišov súcit je stále konkrétny, aj keď sa týka davu.

Ak ešte nie ste moc unavení, porozprávame si ešte trochu o texte z Markovho evanjelia, ktorý mám veľmi rád. V šiestej kapitole Markovho evanjelia sa hovorí, ako Ježiš vyslal prvýkrát dvanástich učeníkov na misie. „Potom sa apoštoli zišli k Ježišovi a porozprávali mu všetko, čo robili a učili.“ (Mk 6, 30) Návrat z prvej misie! Sú plní zážitkov z tejto prvej misie. On im povedal: „Poďte vy sami do ústrania na pusté miesto a trochu si odpočiňte.“ Lebo stále prichádzalo a odchádzalo mnoho ľudí a nemali sa kedy ani najesť. (Mk 6,31)  Toto mi pripomína moje prvé dni tu v Medžugorií, keď úbohí františkáni nemali ani čas sa najesť. „Odišli teda loďou na pusté miesto do samoty. Ale videli ich odchádzať a mnohí sa dovtípili, kam. Pešo sa ta zbehli zo všetkých miest a predstihli ich. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi, lebo boli ako ovce bez pastiera. A začal ich učiť mnohým veciam.“ (Mk 6, 33-34) Vidíme, aký mal Ježiš súcit s davom. Lebo sú ako ovce bez pastiera. Toto mi ukazuje, že Ježiš vždy ako prvé, keď vidí dav, chce mu najprv ukázať cestu života. A veľmi dôležitou vecou pre dnešok je poznať cestu života, aby sme boli poučovaní o našej viere.

Aby sme uzavreli dnešnú katechézu, spomeniem jedno svedectvo o Ježišovom milosrdenstve a ďalšie o milosrdenstve apoštolov. Ježiš dlho vyučoval dav, prešiel takmer celý deň. Apoštoli, ako píše Marek, keď už bolo veľa hodín, pristúpili k Ježišovi a hovorili mu: „Rozpusť ich, nech sa rozídu do okolitých osád a dedín kúpiť si niečo na jedenie.“ Toto je milosrdenstvo apoštolov. „Pošli ich preč!“ Ja si myslím, že apoštoli práve v ten večer pocítili v sebe akési prázdno – tu (ukazuje na brucho J). Mysleli na svoju večeru, na svoj oddych. A aby ukryli túto svoju túžbu, sú plní milosrdenstva pre iných – „Pošli ich preč!“ Predstavte si, že by vám františkáni dnes večer povedali: „Choďte preč, chceli by sme si trochu oddýchnuť.“ Dobre rozumiem tomuto typu milosrdenstva. Ale Ježiš to vidí inak. Apoštoli zostali pobúrení, zarazení, keď im Ježiš odpovedal: „Vy im dajte jesť!“V odpovedi apoštolov cítiť istú agresivitu: „Máme ísť nakúpiť za dvesto denárov chleba a dať im jesť?“ Ježiš žiada nemožné milosrdenstvo. Ľudsky nemožné. Ale vtedy apoštoli zakúsili, že keď dali to málo čo mali – päť chlebov a dve ryby, Ježiš mohol z toho mála urobiť nadostač pre všetkých. Ale museli dať všetko, čo mali. Nemali dosť ani pre nich samotných – päť chlebov a dve ryby by pre dvanásť silných chlapov nestačilo. Ale museli dať všetko. No skrze tento dar, skrze toto gesto dôvery mohol Ježiš učiniť, že všetci mali čo jesť. A toto je neustály zázrak, ktorý žijeme v Cirkvi. Myslím, že mnohé skúsenosti v Cirkvi nám ukazujú toto ľudsky nemožné.

Na záver si povieme ešte o jednej udalosti, ktorá nám ešte evidentnejšie hovorí o kontraste Ježišovho milosrdenstva a milosrdenstva apoštolov. Je to scéna, ktorá sa odohrala mimo Galiley. Ježiš sa utiahol do krajov Týru a Sidonu v Stredozemí. Chcel tam zostať nespoznaný. Aj ja som si myslel, že tak pôjdem do Medjugorja J. Aj apoštoli dúfali, že zostanú nespoznaní v krajoch Týru a Sidonu. No nezostalo to utajené a tak k nemu prišla jedna kanaánska žena, ktorá pochádzala z toho kraja a kričala. To nie ako u nás ženy, ktoré hovoria potichu. Táto žena bola zo Stredomoria a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Je to situácia veľkého utrpenia. Osoba, biedna bytosť, ktorá prosíka, žobre o Ježišovo milosrdenstvo. A potom škandalózny postoj Ježiša. Nepovie jej ani slovo. A tak pristúpia k nemu jeho učeníci a prosia ho, aby to urobil, aby tú ženu vypočul. Hľa, tu sa učeníci zdajú byť milosrdní a Ježiš nemilosrdný. Ježiš jej prosbe vyhovel. Ale apoštoli udávajú aj dôvod svojho milosrdenstva. Apoštoli prosia Ježiša, hovoriac: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami. Je nám nepríjemná, obťažuje nás.“ To je milosrdenstvo apoštolov! Koľkokrát, drahí bratia a sestry, je naše milosrdenstvo spôsobom, ako sa zbaviť nejakej osoby. Postoj Ježiša sa zdá nesúcitný a škandalózny. Ja vidím túto scénu ako obrovskú výzvu pre každého z nás – kňazov ale aj ostatných. Matka, ktorá dovolí dieťaťu pozerať televíziu, aby mala od neho pokoj. Kto z nás nepozná toto milosrdenstvo: „Buď ticho! Choď pozerať televíziu!“ Pozrime sa na Ježiša, ktorý povedal apoštolom: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela!“ Akoby Ježiš keby hovoril: „Títo pohania ma nezaujímajú, nie je to moja vec. Prišiel som kvôli môjmu ľudu, Židom.“ Zdá sa to ako nacionalizmus: „Ja som pre Židov, pre iných nie.“ Aj toto sa zdá byť škandalózne. Keď žena prosí o milosrdenstvo, akoby jej Ježiš hovoril: „Nie je to môj problém.“ Potom táto žena predstúpi pred neho, pokloní sa mu a hovorí mu:„Pane, pomôž mi!“ Nenechá ho na pokoji. Vytrvá, pokloní sa, doslova sa rozprestrie pred jeho nohami. A Ježišova odpoveď je ešte škandalóznejšia: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“ Ak by ste povedali, že týmito psami sú Afričania, Srbi, moslimovia a neviem kto ešte, proste tí druhí, bol by z toho súdny proces. To je škandalózny prístup. A Ježiš nazýva pohanov psami, pohanskými psami. Naši - to sú deti, ale tí druhí sú psy. A kde je teda to Ježišovo milosrdenstvo? Žena nato hovorí: „Áno, Pane“. Hlboko sa ma dotýka odpoveď tej ženy, pretože ona vyjadrí to, že si je vedomá, že nemá žiadne právo dostať od Ježiša pomoc. Nazýva ho Pánom. A dodáva: „Ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“ A Ježiš sa cíti zaplavený radosťou, lebo u tejto ženy našiel obrovskú vieru. „Žena, veľká je tvoja viera!“ A teda, bratia a sestry, pozrime sa, čo je to Ježišove milosrdenstvo. Necháva nás ísť, kráčať vo viere, naproti skúškam, v trpezlivosti, necháva nás čakať. Necháva nás dôjsť až k tomuto činu viery. Apoštoli chceli rýchle riešenie. Preč s problémami (nema problema J). A toto je často náš prístup. Nemáme trpezlivosť. Keď sa vyskytne problém, rýchlo ho chceme vyriešiť. Ale často to chceme preto, lebo je to pre nás ťažké a preto, že trpíme. Obťažuje nás to. Preto by sme radi našli rýchle riešenie. Ale Ježišovo milosrdenstvo vidí srdce. Vidí srdce tejto ženy. Vidí, že táto žena môže dosiahnuť métu veľkej viery. A preto jeho milosrdenstvo je veľmi náročné. Niekedy sa to zdá byť veľmi prísne, no v skutočnosti je práve ono to skutočné milosrdenstvo.

Myslím, že už všetci máme dosť materiálu na meditovanie o tomto Ježišovom náročnom milosrdenstve. Milosrdenstve, ktoré Ježiš vyžaduje. Keby sme mali ešte dve hodiny, mohli by sme pokračovať na tému o milosrdenstve Ježišovej matky. Ale to až nabudúce.